MatejBelicka

Dlho som nebol v divadle. Chýbalo mi tá pravá kultúrna atmosféra. Zapol som net a vyhľadal voľné, nie príliš drahé predstavenie. Okuliare Eltona Johna v Divadle Andreja Bagara to bolo to pravé. Úspešne som dorazil do divadla. Až po odovzdaní kabáta milej pani šatniarke v najlepších rokoch som zistil, že som v nesprávnej časti divadla a teda aj v nesprávnej šatni. Pani šatniarka bola trošku prekvapená keď som si s ňou vymenil šatňový lístok v priebehu piatych minút, ale zobrala to so širokým úsmevom. Úspešne som našiel štúdio kde sa hralo moje predstavnie a aj ďalšiu šatňu. Síce maličkú, ale pani šatniarka mala o to väčší úsmev na tvári. Kedže som si lístky moderne objednal cez net, musel som si ich vyzdvihnúť u uvádzačiek. Na moje prekvapenie uvádzačky neboli dámy v najlepších rokoch, ale slečny v najlepších rokoch. Lístky sa však ešte u nich nenáchadzali a tak ma jedna z nich povodila po zákulisí divadla a doviedla ma do pokladne. Vyzbrojeny listkom som sa vybral na svoje miesto v štúdiu. Po zhasnutí svetiel šum pomaly zanikol a mohlo sa začať. Teda nie najskôr muselo prísť upozornenie na vypnutie mobilných telefónov. A predstavenie sa začína. Bolo výborné, ale nerád by som prezrádzal niečo z deja. Upútali ma však aj iné veci. Po prvé staršia pestovaná blondína v rade predomnou, ktorá za humorné v predstavení považovala všetko okrem spojok a pozdravení. Jej smiech sa rozliehal sálou každú možnú chvíľku. Ďalej to boli študentky v rade za mnou, ktoré boli asi donútené vyššou autoritou toto predstavenie pretrpieť. Trpeli ho trošku hlučne. Zlatým klincom však bol postarší SBSkár, ktorý toto dielku už niekoľkokrát videl, kedže dopredu naznačil svojmu kolegovi niekoľko replík z deja. Jeho hlasité zívanie v závere predstavenia som však nepovažoval za rušivý moment môjho kultúrneho zážitku Preto ďakujem skvelým hercom, mladým uvádzačkám, študentkám v poslendom rade, staršej smejúcej sa pani a pánovi SBSkárovi, ktorý sa pričinili o moje kultúrne obrodenie. Bravó.